Zvonil budík. Nebol to ten zvuk ako som ho poznal z väčšiny prípadov po preflámovanej noci. Nie. Bol to rýdzy hnusný zvuk digitálneho rádia alá: "tip-tip". Rukou som pošmatral po nočnom stolíku, až som tu plochú kraksňu z drôtov, káblov, koliesok a neviem čoho ešte našiel. Konečne sa mi ho podarilo vypnúť.

Pretočil som sa na druhý bok a snažil sa spať ďalej.

.....

"Vstávaj." Povedala, s úsmevom na jej nádhernej tvári, ktorá pripomínala vrcholnú tvorbu Leonarda DaVinciho, a ľahúčko ma pobozkala na môj nos, ktorý bol studený ako čerstvá Icelandic glacial. Pomaly som rozleptal svoje oči, pod ktorými sa nachádzali vaky veľké ako vrecia na odpadky.

"Dnes už musíš dokončiť ten projekt." Pripomenula mi pri tom, ako si zapínala svoju čiernu náramne sexy čipkovanú podprsenku, ktorá mala zakryť jej bujné poprsie. Potom sa otočila čelom ku mne a pousmiala sa. Jej lono bolo stále odhalené. Nikdy som nechápal, prečo sa oblieka takto. Väčšina žien si najprv navlečie nohavičky, až potom podprsenku. No ona nie. Ona... ona bola výnimočná vo všetkom. V štýle obliekania, v rozhodovaní sa, v dojednávaní obchodných zmluv, v spoločnosti, v spálni. Ona bola to, čo chce mať doma každý muž. V práci diktátor, v domácnosti mačiatko a v posteli nenásytná pijavica, ktorá neprestane, kým zo svojej obete nevycicia všetky výkonaschopné tekutiny.

Pristúpila bližšie, položila jedno koleno na postel a jemne si zahrýzla do pery.
"A-a-a... zostaň priamo tam." Vedel som, že keď nezatiahnem za ručnú brzdu, tak nielenže sa nestihnem osprchovať, zmeškám metro, ale aj to, že v projekte sa nepohnem ani o milimeter bližšie k cieľu, pretože budem natoľko vyčerpaný a očarený, ako vždy, že budem myslieť celý deň len na ňu.

Prestala so svojím zvádzaním, ktorému bolo veľmi ťažké odolať.Vytiahla svoje čipkované čierne nohavičky a jemne ich natiahla po svojich porcelánových stehnách až do oblasti drieku. Hneď potom otvorila svoju skriňu kde si uskladňovala svoje šaty. Väčšina žien by jej ten šatník závidela tak, že by ju určite ohovárali a poškvrňovali, preto ju žiadnej zo svojich kamarátok neukázala. Dôvod bol jasný na ľavo mala šaty, ktoré nosia bežné smrteľníčky. Rifle, šortky, minisukne, tričká, mikiny, ľahké bundičky ku ktorým mala asi 20 párov tenisiek a 20 párov čižiem. Na pravej strane boli kostýmy, ktoré keď uvidíte na nejakej žene v práci, verte mi, je to vaša šéfka. Všetky tieto módne výdobytky by si ale zaiste nekúpila, ak by ich značka nebola uznávaná všade vo svete. Rifle ako Armani neboli síce výnimkou ani v mojej skrini, ale v jej sa nachádzali len tie najzvučnejšie mená. Jediná značka, s ktorou nechela mať nič do činenia bola Louis Vuitton, keď som sa jej spýtal prečo, tak mi odpovedala, že sa necíti ako cigánka.

Hodila na seba svoj kostým od Chanel, do uší si nasadila svoje diamantové "studs", ktoré som jej dal ako darček na našom treťom rande. Upravila si vlasy, ešte sa letmo pozrela do zrkadla a rozlúčila sa so mnou ľahkým bozkom. Po tomto náramne pozdvihujúcom divadle som sa konečne postavil z postele.

Prístupov 1694

Kvalita článku